Akordeónový súbor AURA patrí k našim stáliciam a jeho členovia žnú úspechy po všetkých akordeónových súťažiach. Pred koncertom súborov sme sa rozprávali s jeho zakladateľkou, Ing. Martinou Holou.

Pani učiteľka Holá, prosím povedzte nám, aké zoskupenie vediete na našej ZUŠ a kedy a prečo tento súbor vznikol.

Vediem akordeónový, podľa počtu raz orchester a raz súbor. Máme za sebou dvadsaťpäť rokov, pomaly začíname ťahať na dvadsiaty šiesty rok. Nápad vznikol zo spoločnej myšlienky detí aj mňa, že by sme si mohli spoločne zahrať, vyskúšať to. Keďže som bola úplne začínajúci učiteľ, mala som za sebou skoro dva roky praxe, to znamená skoro nič, začínali sme aj ja aj deti od nuly. Hneď v prvý rok sa nám podarilo vystúpiť v rámci veľkého koncertu ZUŠ, v prvej zostave nás hralo desať. Celkom sa to podarilo a veľmi to motivovalo deti do ďalšej hry.

Používate už od začiatku názov súboru, AURA.  Z čoho tento názov vychádza?

Rozmýšľali sme nad tým, akým spôsobom naše zoskupenie nazveme. Nechceli sme použiť bežné názvy, ale niečo, čo by malo aj myšlienku. No a myšlienka AURY je v tom, že to bol prvý orchester, ktorý sme založili a zároveň aj prvý prototyp harmoniky, z ktorého vznikla súčasná podoba akordeónu, sa volal AURA. Takže prvá harmonika, prvý orchester…bola to spoločná myšlienka detí aj mňa, dávali sme rôzne nápady, až sme dospeli práve k tomuto záveru.

Raz ste súbor, raz orchester, koľko detí tvorí Auru dnes? Kedy sa hovorí o súbore a kedy ste už orchestrom?

Podľa pokynov Ministerstva školstva SR tvorí orchester 15 muzikantov. Teraz nás nie je 15,  iba 10 a to je súbor, takže teraz sme súbor. Najmladšia hráčka má asi 12 rokov, najstaršia je Lenka, tá má 19 rokov.

Odkedy deti začínajú hrať v súbore? Rastú spolu s ním?

Áno, deti rastú spolu s nami a som za to veľmi vďačná. Hrať v AURE začínajú od tretieho ročníka na škole, čiže približne od toho ôsmeho, desiateho roka.

Na koncerte vás vídavame spolu s bubeníkom a keybordistami. Patria i títo hudobníci do orchestra?

Áno, bubeník patrí do nášho (momentálne) súboru. Síce s nami netrénuje vždy, ale sleduje, čo robíme a keď ho potrebujeme, príde. Celkom zapadá do partie aj on a sme radi, že príde. Keybordy v súčasnosti nemáme, ale v minulosti s nami hrávali a boli súčasťou orchestra. Títo žiaci nám poodchádzali na vysoké školy, nie sú a je to škoda, lebo nám chýbajú.

Špecializuje sa AURA na nejaký konkrétny hudobný žáner?

Nešpecializujeme sa. Hrávame všetko, čo sa dá, aj Bacha, aj súčasnú populárnu hudbu, aj hudbu z filmov, všetko. Hlavná vec je, aby to deti bavilo. Skladbu, ktorú budú hrať na koncerte súborov, si vybrali sami. Dokonca…dokonca aj napísali jednu skladbu! Skomponovali si ju sami, ale ešte sme sa do nej nepustili. Dúfam ale, že sa nám to podarí aj zahrať, ale je to veľmi, naozaj veľmi ťažké.

Takže si „ušili búdu“ sami na seba?

Áno, sami si to na seba ušili, ale to nevadí. Ale bola by veľká chyba, moja chyba, keby sme sa do toho nepustili, lebo to je ich hudba, vlastná, a bola by veľká škoda, keby sme si to nezahrali.

Pani učiteľka, v čom vidíte ten najväčší dosah AURY? Čo to deťom dáva?

Ja si myslím, a zvlášť táto súčasná zostava je taká, že sú úžasne stmelení. Nie je to len o hraní, je to aj o priateľstve, o vzťahoch, celé vzájomne poprelínané, uzavreté. Aj keď máme od minulého roka troch nových, mladších hráčov, úžasne zapadli medzi starších. Cítia sa dobre, nevynechávajú skúšky, radi tam chodia. Aj tie skúšky –  mám pocit, že tam radi chodia nielen si zahrať, aj to, že sa stretnú, pokecajú a aj nejaký vtip povedia, je tam veselo.

A páči sa mi, že chodia na skúšky pripravení. Samozrejme, každý učiteľ vedie žiakov k tomu, aby chodili pripravení, ale títo si to sami osvojili. Asi preto, že sami zistili, že ak prídu na skúšku pripravení, je to ďaleko väčšia zábava s hudbou, že si môžu skutočne viac zahrať a proste užívať si ju.

Takže k tomu pristupujú veľmi zodpovedne.

To áno, sú veľmi zodpovední a výnimoční. A nebolo to vždy tak… Každý deň som vďačná za to, že sú a akí sú, lebo som si vedomá, že to nebude trvať večne. Síce nám vyrastá ďalšia generácia akordeónistov, ale to ešte potrvá a bude to veľká robota, kým sa dostanú tam, kde sú títo teraz. To je najhoršie, že keď žiaci začnú konečne poriadne hrať, už odchádzajú…Ale to údel nás, ZUŠiek. A ono je to potom zároveň radosť, keď sa nám podarí deti vychovať tak, že v tejto činnosti pokračujú aj na tej strednej či vysokej škole. Vtedy máme veľkú radosť, lebo vieme, že naša práca padá na úrodnú pôdu.

A čo je veľmi dôležité, deti sa ťahajú, jeden vidí druhého a nechcú zostať vzadu. Je medzi nimi zdravá súťaživosť, ale ozaj zdravá. Sú strašne zlatí, na narodeniny si nosia si bomboniéry a keď ideme na súťaže, správajú sa k sebe ako súrodenci. Normálne som závidela rodičom, že majú také úžasné deti.

Pani učiteľka, o vašich žiakoch je známe, že žnú všade samé úspechy. Chodievate na súťaže aj ako súbor / orchester?

Teraz ma presviedčajú, aby sme šli. Na medzinárodnú akordeónovú súťaž do Prahy, je to asi piaty ročník. Myslím si, že keby sme ešte zintenzívnili našu prácu, (čo sa vždy dá, len so stredoškolákmi je to ťažšie) tak by sa to mohlo podariť. Už o rok sa to nemusí.

A za váš najväčší úspech s jednotlivcami považujete ktoré ocenenie z množstva tých, ktoré ste získali? Koľko ocenení to vlastne ročne priemerne získate?

Ocenení za rok? To je individuálne, lebo deti sú úžasne šikovné a je radosť s nim robiť. Ja to nepočítam, keď donesú prvé miesto, tak sa teším s nimi, ale najväčšiu radosť mám, keď skladbu na súťaži zahrajú pekne. Lebo všeličo sa na súťažiach deje, hudba je nemerateľná hodnota.

Takže nemáte žiaden taký naj, naj, naj úspech?

Naj úspech…to je ťažko. My chodíme len na celoslovenské a na medzinárodné súťaže . V Dunajskej Strede sme získal tri prvé miesta za tri roky, veru, tri prvé, jedno druhé a dve tretie miesta. Medzinárodný akordeónový festival Dunajská streda, Intertalent, to je asi taká najprestížnejšia súťaž. V Nitre je tiež celoslovenská súťaž, tam sme minulý rok získali štyri prvé miesta, jedno druhé miesto, cenu primátora mesta Nitra a laureátstvo – jedna žiačka získala cenu spoločnosti MCY, čo je nadácia, zastrešujúca medzinárodné súťaže, čo sleduje ich kvalitu. Laureáti tejto spoločnosti potom majú možnosť vystúpiť na koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, to nás tiež čaká. To som až neverila, ako sa nám v Nitre darilo.

Teraz sa chystáme do Ostravy, to bude veľmi ťažké. Rozmýšľame ešte, že by sme šli do Puly, ale to je tiež veľmi náročná súťaž. Plány sú, len dôležité je, aby sme boli zdraví, aby sme mali energiu, vitalitu, aby nás neopustila tá chuť z muziky.

Nie je to samozrejme bez roboty, ale táto škola je v tomto úžasná. Je tu veľa pedagógov, čo vnímajú učenie ako súčasť svojho života, neberú to ako zamestnanie, skôr by som to prirovnala až k takej reholi.

Viete si vôbec predstaviť, čo by ste robili, keby neučíte?

Ó! Neviem!… Vyštudovala som úplne niečo iné, šľachtenie a genetiku, čo má od hudby veľmi ďaleko. Ale čo by som robila…ja neviem. Ja si myslím, že v mojom živote sa to tak stalo, ako keby to bolo nejako nachystané… Tak ako niečo by som určite robila, roboty sa nebojím, ale fakt neviem čo. Ale čo by som chcela robiť…no muziku! To je mojej duši a môjmu srdiečku najbližšie. Páčilo by sa mi robiť aj archeologičku. Chcela som byť záhradnou architektkou, ale tie možnosti kedysi neboli také, aké sú teraz. Robila by som to rada, lebo mám rada rastliny, prírodu, veď pozrite, koľko tu mám kvetov. Mám rada kvety, skultúrňujú prostredie, kde žijeme a aha, pozrite sa, zase sme pri tej kultúre 🙂

Ďakujeme za rozhovor. Aj akordeónový súbor AURA si najbližšie môžete vypočuť na Koncerte súborov ZUŠ.

Text © Sláva Gajdošíková

Fotografie © Frantisek Petko – Photography