Koncert súborov: Violin

Koncert súborov: Violin

Pomerne mladý, no na koncertoch žne veľký potlesk publika – taký je husľový súbor Violin. Pri príležitosti blížiaceho sa koncertu súborov sme vyspovedali jeho „vedúcu“, PhDr. Dianu Liškovú.

Pani učiteľka, ako a kedy vznikol súbor Violin?

Voláme sa Violin. To je podľa huslí, origoš. Vznikli sme asi takto: pred rokmi som prišla do základnej umeleckej školy učiť a mala som dvoch žiakov. Dcéru Táničku som zlanárila do súboru hneď v jeho začiatkoch, keďže bola už v treťom ročníku v hre na klavíri, čím veľmi obohatila náš repertoár, niekto nám pomáhal aj na gitare a hrala som s deťmi aj ja. Začínali sme ako komorná hra, ale ako deti postupne prichádzali, tak prichádzali aj do súboru.

Takže koľko vás momentálne je?

Je nás približne deväť.V súbore s nami hrá i klavír a dve gitary. Postupne sa to začína nabaľovať.

Dá sa špecifikovať štýl, ktorý hrávate najradšej alebo hrávate rôzne veci?

Dá sa to špecifikovať asi takto: máme radi modernu – modernú hudbu. Klasiku mám rada vtedy, ak ju hrám ja. Deti k nej veľmi neinklinujú. Som ale rada, keď si deti sami vyberú skladbu, ktorú chcú hrať. Občas im vyberiem hudbu ja, pretože viem, že toto je to, čo sa im určite bude páčiť. Alebo im vyberiem rôzne skladby, ktoré si pustíme a z ktorých si vyberú tú svoju.

Ak hrávate najčastejšie modernu, znamená to, že si musíte skladby sami upravovať?

Všetko si musím sama upravovať a stojí ma to hrozne veľa času. Píšem si akordy pre gitaru, pre klavír. Najprv si musím v hlave spraviť predstavu, väčšinou mi to v hlave duní i pri zaspávaní. Potom musím napísať akordy pre jedny husle zvlášť, druhé husle zvlášť a niekedy aj tretie husle…je to naozaj časovo náročné. Skladbu napíšem, ale občas neviem, čo z toho vzíde. Keď to hrám sama, tak mi to ladí, no keď skladbu hráme spoločne, stane sa, že v strede nastane výbuch a musím ju prepisovať. Niekedy skladbu prepisujem aj tri-štyrikrát.

Takže tvorba skladby je veľký tvorivý proces.

No to áno. Stále. Neustále musíme na niečo dochádzať, prichádzať, čo ešte, ako, nepáči sa mi to, musíme to prerábať, vraciame sa. Kým tomu dáme výslednú fazónu, sú deti veľmi unavené, ale – musí sa nám to páčiť. A nielen nám, nejde len o nás, ale najmä o poslucháča.

Koľko približne trvá celý tento proces?

Pri množstve času, ktorý mám, mi písanie skladby trvá približne dva týždne. Neštudovala som kompozíciu, preto je to pre mňa náročné. Spravím si oddych a potom sa k skladbe vrátim, robím úpravy, aby to bolo počúvateľné a aby nástroje vynikli vtedy, kedy majú. Stále prichádzam na niečo nové.

A nácvik skladby?

To trvá približne mesiac až dva. Dva mesiace pravidelného poctivého cvičenia s deťmi. Čo sa týka huslí, to je intonácia. Husle sú v tomto veľmi špecifické. Ak udám tón pre klavír, je to vždy ten istý tón, ale pri husliach mi môžu pri zadaní jedného tónu vzniknúť až tri tóny. Je to veľmi individuálne a pri malých deťoch náročné. Husle sú považovaná za najnáročnejší nástroj práve kvôli intonácii, musíme hrať tak, aby to nebolo falošné. Dieťa sa musí počúvať, musí počúvať toho vedľa a aj klavír, ktorý udáva akordy. Učiť sa hrať na husle a ešte v súbore považujem za veľkú školu pre deti, školu intonácie a sluchovej analýzy.

To je pravdepodobne ten najväčší benefit, ktorý hra v súbore deťom prináša.

Dáva im to aj radosť. Viem, čo robí radosť mne a to chcem dávať aj deťom. Viem, že hudbu počúvajú, hudba je všade, hudbou sme vlastne v dnešnom svete presýtení, ale nechcem, aby boli presýtení hudbou, ktorá je taká…taká…bezduchá. Snažím sa im dať niečo, čo ich obohatí, hudbu, ktorá im niečo dá, ktorú cítia. Keď povedia, že ako im je dobre, keď hrajú to a tamto, to som spokojná. To je to, čo učiteľ potrebuje počuť.

Posledná otázka na záver – viete si predstaviť, čo by ste robili, keby neučíte?

Ťažká otázka. Vôbec netuším, lebo mám pocit, že to, ako som sa sem dostala, bolo akoby riadené zhora. Stále som sa vzpierala, do všetkého som bola dotlačená. Do huslí ma dotlačil otec spolu s mojím učiteľom. Hovorievala som, že nikdy nepôjdem na konzervatórium, nikdy. Ale nikdy naozaj nikdy nehovorte. Roky som bola na oboch nahnevaná, na otca a na učiteľa ešte viac. Na prijímačky na výšku som zase zaspala a keď som neskôr hovorila, ako som sa tam o dve hodiny neskôr dostala, tak sa mi všetci smiali, ale to je dlhý príbeh. Je to všetko také zvláštne, ale asi to tak malo byť.  Proste som teraz tu. Som tu a uvidíme, čo sa udeje ďalej.

A ste spokojná, že to takto dopadlo? Ste tu rada?

Áno, veľmi. A som veľmi rada, že to takto dopadlo. Učila som sa veľmi dobre, ale nikdy som nemala jasný plán, čo ďalej. Neviem si vôbec predstaviť, čo iné by som robila.

Ďakujeme za rozhovor. Aj súbor Violin si najbližšie môžete vypočuť na Koncerte súborov ZUŠ.

Text © Sláva Gajdošíková

Fotografie © Frantisek Petko – Photography