I. Horáčková: Nehráme čierne guličky na bielom papieri

I. Horáčková: Nehráme čierne guličky na bielom papieri

Pani učiteľka Ivana Horáčková je najmladšou učiteľkou v našom klávesovom oddelení.  Na klavír učí hlavne drobátka, naše najmenšie detičky. Trošku sme ju vyspovedali pri príležitosti blížiaceho sa klavírneho koncertu.

Ivka, spomínaš si na svoj prvý kontakt s hudbou? Pamätáš si ešte, kedy nastal?

Kontakt s hudbou som mala prakticky od malička, keďže moja mama je akordeonistka a učí na umeleckej škole. Keď som bola malá, v jednom kuse hrala. Hrávala v kuchyni, kým ja som bola v detskej izbe a pamätám si, že som mala z akordeónu trošku stres. Je to celkom hlučný nástroj a vždy, keď mama ťahala mech, vykukoval na mňa z rohu kuchyne a to bolo trošku strašidelné.

Ako si si našla cestu ku klavíru?

Ku klavíru som sa dostala až neskôr. Chodila som najskôr na výtvarnú, no potom som sa priznala mame, že chcem chodiť na klavír. Nebolo to jednoduché, kedysi keyboardy neboli a hrávať na klasický klavír v byte bolo zložité nielen kvôli susedom. Na klavír ale chodili moje spolužiačky a na hodinách hudobnej som sa zamilovala do jeho tónov. Púšťala som si klavírne koncerty a ten zvuk ma napĺňal. A hlavne, vedela som si samu seba predstaviť ako klaviristku.

A v tvojich predstavách si sa videla ako interpretka alebo aj ako učiteľka klavíra?

To je skôr taká kombinácia. Napĺňa ma hranie – keď som chodila na konzervatórium, mala som príležitostí na hru habadej. Zároveň ma ale napĺňa aj učenie a práca s deťmi. Učila som na umeleckej škole v Bytči, tam som zdedila pätnásť, šestnásťročných žiakov. Učila som ich štyri roky a až po tak dlhom čase bolo z ich hry cítiť moju prácu s nimi. Som veľmi vďačná, že tu na ZUŠ mám malé detičky, môžem pracovať s čistým materiálom a vychovať si ich na svoj obraz, nemusím odstraňovať žiadne predošlé zlozvyky.

Základná umelecká škola Dubnica nad Váhom, rozhovor s pani učiteľkou Horáčkovou, klavír 6
Na našich koncertoch ťa často vidíme aj v úlohe korepetítora, k tomu si sa ako dostala?

Na konzervatóriu je hlavným odborom hra na klavíri, keď ho spravíš, môžeš chodiť hrávať ale aj učiť. V treťom ročníku sme mali zvlášť predmet „korepetície“. Tam sme sa učili počúvať iný nástroj, nehrať len sólovo. Oproti sólovej hre je to veľký rozdiel, napr. ak  korepetuješ dychový nástroj, prinúti ťa to dýchať. Nie každý, kto hrá na nejaký nástroj, dýcha – občas hráme ako o preteky. Ale na korepetíciách sa naučíš počúvať aj druhých. Ako by ste boli jedno. Nehráte každý za seba, ale celok.

Baví ťa to, čo momentálne robíš?

Samozrejme, ja by som bez toho už nemohla žiť! Na konzervatóriu som mala taký zvyk, že som začínala cvičiť už od pol šiestej ráno a dlhé roky mi to tak ostalo. Vstanem, naraňajkujem sa a idem cvičiť. Ráno mi to najlepšie páli a nacvičím hocičo. Doobeda cvičím a poobede učím, s hudbou som v spojení prakticky celý deň.

A nemáš toho niekedy plné zuby? Čo ti pomôže, ak máš krízu?

Niekedy som mávala krízu a nechcelo sa mi cvičiť, lebo profesor mi zakazoval trebárs chodiť na turistiky, aby som si náhodou ruku nezlomila. Aj lyžovať som sa chcela naučiť a tiež som od toho upustila. Profesor bol toho názoru, že šport a hudba sa nedá spojiť. Mne sa to ale podarilo a pri športe som ostala. Ak som mala krízu, šla som na nejaký koncert. Vypočula som si, ako učia iní, svetoví majstri, to ma to nakoplo, inšpirovalo a opadla zo mňa všetka ťarcha. Na konzervatóriu som bola pod tlakom, musela som cvičiť šesť hodín denne – tiež to nie je o tom, že máš stále chuť. Niekedy som necvičila aj týždeň, ale potom si uvedomila, že tadiaľ cesta nevedie a vo vyšších ročníkoch to prešlo. Každá kríza opadne. Ak ale necvičíš aj dva-tri dni, tak je to veľmi počuť. Musíš byť vo forme deň čo deň.

Základná umelecká škola Dubnica nad Váhom, rozhovor s pani učiteľkou Horáčkovou, klavír 3
Ľudia zvyknú relaxovať pri hudbe. Ako oddychuješ ty, keď si s hudbou prakticky celý deň?

Mám veľmi rada pohyb, oddychujem na turistike, na bicykli alebo pri cvičení vo fitku. Niekedy si viem aj doma ľahnúť, zavrieť oči a započúvať sa do ticha. Ale pohyb je pre mňa relax. A čerstvý vzduch. Bez hudby. Ale viem si aj večer pustiť niečo iné ako klasiku, nejaké vypaľovačky, ale naozaj len raz za čas (smiech).

Ak by si mala dieťa, dovolila by si mu študovať hru na hudobný nástroj, keď vieš, koľko úsilia sa za tým skrýva?

Nechala by som to na jeho rozhodnutí, ale určite by som mu to nezakazovala. Bola by som rada, keby išlo v mojich šľapajach, ale ak by sa rozhodlo, že bude vedec alebo hocičo iné, tak by som mu to nezakazovala. Nie je dobré dieťa nútiť do niečoho, čo nechce samo, lebo potom to nerobí s láskou a získa k tomu skôr odpor. Aj ja som síce mala pubertálnu krízu a nechcela som dokončiť výtvarnú. Mama ma do toho tlačila a dnes som jej za to vďačná.

A ak natrafíš na deti,  s ktorými to nemá význam, ako sa s tým popasuješ?

Mala som takých žiakov,  ale to je presne o tom,  že rodičia ich nútili. Mala som žiakov, ktorých klavír nebavil, chceli niečo úplne iné,  ale chodili na hodiny, lebo napr. mama bola klaviristka. Videla som na dieťati nechuť a snažila som sa ho potom učiť hravou formou, aby sa aspoň čo – to naučilo. Každé dieťa vyžaduje iný prístup. Keď vidím, že má nechuť alebo blok, tak sa snažím s ním pracovať inak. Ale nikdy som žiadne dieťa neodpísala, lebo každé sa dokáže niečo naučiť, len treba k nemu zvoliť iný, špeciálny prístup.

Preberáš to aj s rodičmi?

Samozrejme, komunikácia s rodičmi musí fungovať. Rodič je veľmi dôležitý. Sú takí, ktorí tvrdia, že dieťa musí stoj čo stoj chodiť, ale potom sami uznajú, že to nemá zmysel. Vždy, keď si rodič nechce priznať, že dieťa nástroj nebaví, zavolám si ho na vyučovanie, nech to vidí a vtedy to pochopí. Našťastie som nemala veľa takých prípadov, ani žiaden extrém, chvalabohu, deti ku mne chodia radi.

Môže sa hru na nástroj naučiť aj dieťa, ktoré nemá hudobný sluch?

Nuž ale preto sú prijímacie pohovory! 🙂  Tam sa zistí rytmus, či dieťa počuje, či cíti. Lebo ak je nerytmické, to je veľmi ťažké s ním pracovať. Jeden môj učiteľ ale hovoril, že každý človek má rytmus. Len to, že ti bije srdce, je rytmus, pulzácia. Tak to vysvetľujem aj deťom. Chytia sa za srdiečko, počúvajú pulz a potom ho zopakujú. A tak postupne sa to učíme.

Základná umelecká škola Dubnica nad Váhom, rozhovor s pani učiteľkou Horáčkovou, klavír 4
Aké je to pracovať v oblasti kultúry na Slovensku? Praje naše prostredie umeniu?

Z môjho pohľadu je práca učiteľa hudby v zahraničí oveľa viacej docenená a aj čo sa týka hudobnej scény, klavírnej, viac preferujem tú zahraničnú. Všetko je to aj o školstve, veľa záleží na ľuďoch, ako sa k umeniu postavia. Nás hudobníkov majú len za rojkov. Stretla som sa dokonca s názorom, že hudobník nič nerobí, len si trošku pobrnká. Nevidia drinu, ktorá sa za tým „brnkaním“ skrýva. Nie je to fyzická, ale duševná práca.

Hra na nástroj si vyžaduje veľa času a musíš byť v rozpoložení, že máš chuť hrať. Všetky pocity, ktoré interpretuješ, sú počuť, odrazia sa na hre. Často sa nahrávam a keď sa spätne počúvam, presne viem, aké pocity som v ten deň mala. Všetko je o pocitoch a nie o tom, že si sadnem za klavír a hrám bez emócií od začiatku do konca. Dá sa to, ale – ako hovorím deťom, nehráme čierne guličky na bielom papieri. Veľa sa rozprávame, spievame si, učíme sa cez príbehy, hovoríme si dej na každú časť skladby, aby ju deti viac pochopili, aby vedeli, ako sa majú pri jednotlivých pasážach cítiť. A pomáha to, predstavivosť nám veľmi pomáha.

Učíš deti hudbu precítiť…

Áno, lebo aj skladateľ pri skladaní hudby niečo prežíval, mal nejaké pocity. Každý človek ich má, len deti ich nevedia toľko dostať zo seba, preto ideme cez rozprávky, cez príbehy.

A príbehy im vymýšľaš ty alebo ich necháš, nech ich prirovnajú k tomu, čo oni momentálne cítia?

Hm…(rozmýšľa). Spýtam sa ich, čo im pripomína skladba, v akej nálade je a toho sa už chytím. Snažím sa, aby deti veľa rozmýšľali, aby to bola spoločná práca a nie iba to, čo im nadiktujem. Klavirista nie je pozorovateľ, nie je to o tom, že sa nadrtím skladbu a potom už len sledujem prsty, ako mi idú.  Stále mi musí pracovať hlava a riadiť to. Ako auto – naštartujem a musím riadiť, sledovať premávku. Je to spolupráca celého tela. Nehráme len zápästím, ale celou váhou ruky, telo musí byť voľné. Je vtipné sledovať žiakov pri hre – mám žiaka, ktorý pri sústredení vyplazuje jazyk, druhý si hryzie pery, no kadečo robia. To sa musia odnaučiť. Dávam im aj zrkadlo, nech sa vidia.

Základná umelecká škola Dubnica nad Váhom, rozhovor s pani učiteľkou Horáčkovou, klavír 5
Čo si myslíš, pomáha deťom výučba hry na hudobný nástroj aj v bežnom živote?

Určite áno. Neučíme sa totiž len hrať. Učíme sa sústrediť, rozmýšľať, cítiť cez hudbu a to sa pretransformuje do bežného života. Všetko je so všetkým spojené. Nie je to iba o tom, že chodím na hudobnú. Ja som hrou na nástroj napríklad našla vnútorný pokoj, viem sa viac sústrediť. Nemyslím tým, že hrám iba pokojné skladby, pri ktorých rozjímam, ale emócie – mám väčšiu škálu emócií. Ak som nahnevaná, je tu pre mňa Beethoven, ten vedel dať do hudby až agresiu. Hra na klavír je aj o voľnosti, som uvoľnená, snažím sa rovno sedieť, aby som mala celé telo voľné, aj chrbát, veľa sa sledujem v zrkadle, ako sedím, to mi tiež pomáha.

Ivka, ty si pôvodom z východu, študovala si v Žiline aj v Ružomberku. Nechýba ti východniarske prostredie?

Chodievam na východ raz za čas pozrieť, veľa vecí sa tam zmenilo. Rada si zaspomínam, ale tu som si zvykla a už by som sa tam nevrátila. Mám tu viac príležitostí a som tu šťastná, lebo mám prácu, ktorá má baví.

Máš ešte nejaký nesplnený sen či cieľ?

Teraz pracujem na tom, že založím na našej ZUŠ kapelu. Spolupracovala som so zborom a veľmi ma to napĺňa. Naša školská kapela by bola zložená z učiteľov aj žiakov, spájali by sme sa po odboroch a hrávali by sme v rámci školy, mesta, možno aj pomimo, to je môj sen.

Text © Slávka Gajdošíková

Fotografie © Frantisek Petko – Photography