Mgr. Tancerová: Ak máš iba nohy a nemáš srdce, tanečník z teba nikdy nebude

Mgr. Tancerová: Ak máš iba nohy a nemáš srdce, tanečník z teba nikdy nebude

Viac ako 7 000 tanečníkov z 22 štátov na svete sa na takmer celý týždeň ocitlo na jednom mieste v chorvátskom meste Poreč. Od utorka 21. mája až do nedele sa tu konalo finále medzinárodnej súťaže DanceStar World Finals, na ktorej sa zúčastnili aj žiačky zo súboru moderného tanca – Dansation Dance Company, ktoré vedie Mgr. Ľudmila Tancerová.

Dievčatá súťažili v dvoch kategóriách – v contemporary dance (expresívny tanec s využitím techník klasického aj moderného tanca) a v kategórii jazz dance. Staršie dievčatá sa s choreografiou „Lost“ umiestnili v prvej desiatke contemporary dance, mladšie dievčatá s jazzovou choreografiou „Upside Down“ vyhrali v kategórii jazz dance krásne tretie miesto. Rozprávali sme sa s autorkou choreografií – vedúcou súboru moderného tanca, s Mgr. Tancerovou.

Pani učiteľka, v Poreči ste s dievčatami strávili takmer celý týždeň. Povieš nám, prosím, ako to celé prebiehalo?

Súťaž trvala od utorka do nedele, pričom naše súťažné dni boli streda a piatok. Vstávali sme ešte pred siedmou ráno,  aby sme sa rýchlo najedli a stihli staging (skúšku priestoru na pódiu). Na vystúpenie sme sa museli pripraviť hneď ráno. Napríklad v stredu sme mali vystupovať niekedy v polovici dňa, ale keďže počas súťaže prebiehala aj live kvalifikácia, poradie sa stále posúvalo. Do prípravného stanu sme dorazili už o deviatej ráno a na pľac sme sa dostali až po pol siedmej večer. Bolo to veľmi únavné. V prípravnom stane sa musíš pripraviť – obliecť, našminkovať a samozrejme udržiavať sa v pohybe. Keď sa súťaž naťahuje, musíš v tej horúčave čakať aj viac ako 5 hodín. Energiu sme si dobili zmrzlinou v meste, no i tak to bolo cítiť. Denne sme spravili viac ako 20 000 krokov, i ja ako dospelý som mala dosť. Jediný, kto mal právo oddychovať, bola porota, tá sa počas dňa niekoľkokrát menila.

Kto vlastne tvoril porotu súťaže?

V porote sedeli prevažne ľudia, ktorí tanec študovali a učia na prestížnych tanečných školách vo
svete. Boli tam i ľudia, ktorí produkujú svoje veci na Broadway, chlapík, ktorý tvorí videoklipy
hviezdam v Los Angeles, sólisti rôznych divadiel, ľudia, ktorí sa tancom živia. Organizátori sa vždy snažia, aby konkrétny typ tanca hodnotili tí porotcovia, ktorí majú k nemu najbližšie, ktorí sa ním najviac zaoberajú. Porotcovia viedli počas súťaže rôzne workshopy, ten, kto rozhodoval o contemporary dance, viedol aj tento typ workshopu. My sme šli na workshop známeho tanečníka a choreografa Zoltana Katonu. Vybrali sme si level advanced, čo bolo trošku iné a trošku ťažšie.

A ako ohodnotili porotcovia vaše vystúpenia? Aké boli reakcie?

Staršie baby pochválili za technickú pripravenosť. Podotkli, že ich vystúpenie malo byť dynamickejšie, výrazovo silnejšie.  Lenže ja stále tvrdím, že v tanci sa veľmi ľahko vyjadruje emócia strachu alebo hnevu – väčšina choreografií v kategórii contemporary dance bola o prežití, o umieraní, o bolesti. Takmer každý sa len tváril, že zomiera na javisku a takéto ťažké emócie je vždy ľahšie previesť na pódium ako vyjadriť nehu či cit. My sme mali našu choreografiu inak ladenú a chápem, že dievčatá ešte nie sú po pomerne málo rokoch výrazovo úplne hore. Mladšie dievčatá boli zas komediálne a ohodnotené ako vynikajúco stvárnená postava. Porota vyzdvihla dynamickosť a energiu, ale napísali nám, že treba ešte pracovať na technike. Živelnosť a taká tá detská energia, radosť z pohybu to ide z detí prirodzene.

Veľakrát sa ale treba u poroty najprv zapísať, aby si ťa všimli. Na contemporary dance bolo najviac prihlásených choreografií, takže i konkurencia bola vysoká. Staršie dievčatá sa umiestnili na deviatom mieste z viac ako päťdesiatich choreografií. Na svetovej úrovni dostali lepšie hodnotenie ako na kvalifikácii. Nie je to však úplne podstatné, pre mňa ako učiteľa je dôležitá technika a prevedenie, ktoré sa musí vyvíjať v súlade s výrazom. Je ťažké naučiť sa správne techniku, až to budeme vedieť poriadne, môžeme sa zamerať na výraz. Veľa vecí na súťaži bolo presne opačne, kládol sa veľký dôraz na výraz, niektoré choreografie potom vyznievali až komediálne. Celkové skóre sa skladalo z bodov za techniku, výraz, vysporiadania sa s priestorom. Hodnotí sa aj synchronizácia a jednotnosť tanečníkov, tzv. unisono. Hodnotenie v tanci je ale samozrejme vždy subjektívne. Vždy chceš veriť, že hodnotenie je nestranné, ale ak je v porote Maďar a Rakúšan a vyhrajú Maďari a Rakúšania, čo si máš o tom myslieť? Na atletike zabehneš a máš. S tancom je to horšie. Ale myslím, že sme sa na prvý raz zapísali veľmi dobre.

Koľko času vám trvalo pripraviť sa na súťaž tak veľkého charakteru?

Variácie prvej choreografie so staršími dievčatami, tej náročnejšej, sme skúšali už na letnom sústredení na Vršatci. Stavali sme ju potom počas celého školského roku. Vedeli sme, že chceme skúsiť prvú súťaž Naruby v Brne, choreografiu sme museli mať hotovú už v decembri. Súčasne sme si museli niečo pripraviť aj na veľký vianočný koncert, bolo to veľmi náročné obdobie. Po prvej kvalifikačnej súťaži v Nitre sme museli choreografiu trochu zredukovať, skrátiť  a upraviť aj hudbu, aby to ladilo ušiam, s tým sa zas vytrápil Ivan Ševcech.  Z prvej kvalifikácie bola možná úprava približne dvadsať percent, to sme dodržali, jednu časť sme vylepšili, bolo to dynamickejšie.

S malými babami sme začali na choreografii pracovať oveľa skôr. Najprv som chcela, aby tento tanec tancovali dve alebo tri trojice, ale nedokázali sa to všetky naučiť tak, aby to bolo vytancované . Nemôžeš tancovať len tak, tanečný pohyb je potom nedokončený a vyzerá to tak, že tomu niečo stále chýba. Myslela som si, že to budú tancovať ešte mladší žiaci, ale nakoniec  to zvládli dve desaťročné dievčatá a jedno osem, v čase súťaže už deväťročné dievča.

Každú choreografiu vždy cvičíš dlhšie, dolaďuješ detaily. Nie všetky deti to baví, ale aj tu sa ukazuje profesionalita tanečníka – musí mať snahu sa stále zlepšovať. Môžeš tanec opakovať aj 10 000 krát  a stále tam bude nejaká chyba, ktorú musíš odstrániť. O tom to je…o  neustálom zlepšovaní, stále sa treba niekam posúvať. Samozrejme, pri deťoch je to trošku iné,  trochu musíš poľaviť. Ale vždy je dobré do detí tlačiť. Veľa z nich nie je v dnešnej dobe do ničoho tlačených a to je chyba, lebo potom sa len pofľakujú. To nemá zmysel. Polovičná robota nemá zmysel. Nie každé dieťa tejto generácie chce na sebe pracovať, keď vie, že ho to stojí energiu, trošku i bolesť a je to na úkor času, ktorý môže venovať počítaču alebo mobilu. Tak to je. Je vlastne jedno, čo robíš. Keď chceš byť klavirista, vydržíš trénovať  aj desať hodín denne, ak sa tým chceš živiť. Technicky dobrých hráčov môže byť tisíce ale život a to svoje vie dať do toho len málokto a to je práve to, čo delí dobré od excelentného. Nie každý tanečník to má, môže ovládať techniku na sto percent, ale pokiaľ nemá srdce a má iba nohy, tanečník z neho nikdy nebude. Treba byť na seba prísny, ak chceš niečo viac. Alebo byť spokojný s tým, čo máš, ale v tom prípade nemôžeš ísť na súťaž tohto charakteru.

Má podľa teba chodenie na súťaže pre deti význam?

Na súťaž ideš s tým, že sa chceš zúčastniť a pozrieť sa, kde a v čom sa dá ešte zlepšovať. Zlepšovať sa samozrejme vždy dá, ale nedokážeš konkurovať profesionálnym školám, kde si rodičia platia veľké peniaze za to, aby ich dieťa chodilo na dve, tri či štyri hodiny denne do tanečného štúdia a makalo na sebe. Na tieto deti je ale vyvíjaný oveľa väčší tlak ako na naše a nie každé dieťa ten tlak aj vydrží.

Súťaže môžu niekoho znechutiť, no na druhej strane ťa učia cítiť sa na pódiu ako doma. Čím viac vystúpení, tým viac tanečník rastie. Ale v umení sa celkovo preteká veľmi ťažko. Dieťa sa na to pozerá tak, že chce vyhrať a niekedy má klapky, že ak nevyhrám, tak končím. To je zase o sile človeka, že sa pozbieraš a ideš ďalej, hoci ťa to zamrzí. Tak sa treba na to pozerať. Aj baby to pochopili, že nie vždy sa dá vyhrať, ale…

Ale…? Boli teda sklamané?

Boli trošku sklamané, ale potom povedali jednu úžasnú vec, že pre nich je dôležitý môj názor  – ako som bola s nimi spokojná ja a či sa zlepšujú. Ak ti toto povie dieťa, je to ukazovateľom toho, že sa chce dostať niekam ďalej a dôveruje ti, že to, čo ho učíš, ho posúva a má zmysel. Vychádzame spolu veľmi dobre a záleží mi na tom, aby sme s deťmi vedeli spolu existovať. Chcem dať šancu aj ostatným deťom, ale najprv musia oni sami chcieť sa zlepšovať. Nemôžem to chcieť ja a nemôžu to chcieť rodičia, ale sami deti to musia chcieť.

Veľa detí prihlásia rodičia na balet, lebo majú povtáčané nožičky a krivé chrbátiky a klasika pri tyči je naozaj zdraviu prosperujúca a naučí ich napr. správnemu držaniu tela.  Ja sa deti snažím viesť k tomu, aby sa mali radi navzájom, lebo vtedy sa spoločne ťahajú napred. Ak tam vznikne rivalita, sú znechutené a to prostredie vie byť veľmi škaredé. Nemôžem si tiež dovoliť zobrať na súťaž každého, lebo v súťažiach sa platí nielen za prihlásenie, ale i za každú choreografiu a zvlášť za každého tanečníka v nej.

Takže súťaže sú aj pekný biznis…

Jasné, niektorí zvyknú tieto súťaže označovať za money raising competitions, ale každá súťaž na vysokej úrovni sa platí. Vlastne…každá súťaž, lebo kamkoľvek ideš, musíš zaplatiť. Zober si ale, že všetka tá technika, prenájom dvoch a viac pódií, odmeny pre porotcov, a to sú zvučné mená a iné veci, to z niečoho musíš zaplatiť.

Podľa čoho si vyberala, na akú súťaž sa zaregistrujete? Ako si natrafila práve na túto?

Náhodou, hľadala  som trošku väčšie súťaže. Na Slovensku som našla len také súťaže, ktoré sa zameriavajú tak  sedemdesiat percent na disco dance a hiphop. Tá istá porota potom rieši balet a iné techniky – to je pre mňa červená a tam nejdem. Chceli sme skúsiť niečo väčšie, skúsili sme to Brno, kde sme na prvýkrát získali štvrté miesto a tam bol balet a moderna. Viac-menej som hľadala niečo medzinárodné a náhodou som natrafila na DanceStar. Videla som, že je to súťaž väčšieho charakteru, tak som si zavolala s pánom, ktorý má na starosti kvalifikáciu na Slovensku – len tu tancovalo viac ako 2000 tanečníkov. Bola som prekvapená, nečakala som, že tam bude toľko contemporary dance. Chvalabohu, nie všade je v popredí disco, kde je podľa mňa škála pohybu mizivo malá, ale nezazlievam im to. Hlavne, že sa deti hýbu.

A tvoj vzťah k tancovaniu? Viem, že si profesionálne tancovala, ako si sa dostala k učeniu?

Už od 14-tich rokov som sa zúčastňovala rôznych tanečných workshopov v zahraničí, napr. u Joe Alegada. Tanec som aj študovala a počas školy som chodila do profesionálneho tanečného súboru v Bratislave, čo mi dalo oveľa viac ako samotná škola. Nebola som ale od prírody obdarená stopercentným vytočením, ktoré tanečník potrebuje, no vždy som bola na seba tvrdá. Náš súbor bol členom UNESCA a dostávali sme rôzne pozvánky, veľa sme precestovali, chodievali sme na sústredenia, kde sme od rána do večera pracovali na choreografiách. A mňa vždy najviac bavila práve choreografia. Bavilo ma mať okolo seba tanečníkov, s ktorými som mohla skúšať, čo mi napadlo. Lebo tanec je veľmi kreatívny a nikdy sa nenudíš, je to stále o nových veciach, veľmi tvorivé a menlivé. V tomto som sa našla. S mojím súborom sme boli v Kanade, kde sme mali veľký úspech na medzinárodnom festivale a ponúkli mi možnosť spolupráce, no ja som chcela byť doma. Občas to aj ľutujem, ale tak to v živote býva. Pre niečo sa rozhodneš a hotovo. Robíš veci, ktoré musíš. Keby som bola top top top tanečník, tak tu nie som, som niekde inde. Je veľmi veľa dobrých tanečníkov ale tých vynikajúcich je málo, preto aj každé divadlo má len jedného sólistu. Väčšinou chcú astenický typ, ale napríklad v Amerike je iný štýl in a ten sa mne páči viac. Top tanečníci tu vystupujú aj v reklamách, niektorí sú aj na pomery tanečníka veľkí , ale sú krásni a svoje telo dokonale ovládajú.Nie je dobré, keď je niekto vyžla, veľa tanečníkov trpí poruchami príjmu potravy. A ja sa držím toho, čo raz povedal jeden známy tanečník –  že aj škaredý človek môže na javisku vytvoriť krásno.